Tradičná slovenská svadba bola od nepamäti spájaná s množstvom obradných úkonov a zvykov, ktoré museli mladomanželia pred a počas vstupu do spoločného života absolvovať. V minulosti svadbu dohadovali rodičia, preto sa často stávalo, že sa ľudia sobášili skôr pre majetok, ako z lásky. Rodičia dievku alebo mládenca, ktorí sa so svadbou nemohli zmieriť, utišovali slovami: „Veď si zvykneš.“ Množstvo rituálov sa dodnes zachováva v pôvodnej alebo upravenej forme, a to najmä v dedinskom prostredí, v ktorom aj pôvodne vznikli, no sú aj také, ktoré zanikli a ostávajú už len v povedomí starších ľudí.
Hlavnými a najdôležitejšími osobami na svadbe sú samozrejme nevesta a ženích, na východnom Slovensku bralta a braldián. Svadba sa nezaobišla bez starejšieho, ktorý zaisťoval riadny priebeh celej svadby a jeho funkcia pretrváva na svadbách dodnes. V dávnej minulosti mohol starejší dokonca právoplatne oddávať. Starejším bol najčastejšie ženatý muž z rodiny, prípadne sused, ale existoval aj obecný starejší. Kedysi na svadbe figurovali hneď dvaja, jeden zo strany ženícha – „pytač“, a druhý zo strany nevesty – „oddavač“. Okrem starejšieho existovala aj starejšia. Bola to vydatá žena z rodiny nevesty, najčastejšie jej krstná mama, ktorá nevestu vyvádzala zo sviečkového tanca, pri zavíjanke jej zakladala čepiec a vykonávala množstvo ďalších magických úkonov, ktoré mali manželom zabezpečiť šťastný a úspešný život. Dôležitú funkciu zastával, a takisto v súčasnosti zastáva, prvý družba, ktorý je hlavným predstaviteľom slobodných mládencov. Hlavnou predstaviteľkou slobodných dievok je družička, niekde nazývaná aj družica.
Predsvadobné prípravy
Potom, čo prebehli pytačky a zásnuby a rodičia budúcich manželov sa dohodli na svadbe, mohli sa začať predsvadobné prípravy. Po zásnubách, v niektorých dedinách pred nimi, išli budúci manželia na faru spisovať ohlášky. Počas ohlášok, ktoré sa robia dodnes, sa v kostole tri nedele pred svadbou verejne ohlasovala budúca svadba. Dievka nosila do kostola partu, mládenec pierko a stuhu. Farár bol za ohlášky odmeňovaný pradeným ľanom a mládenec sa mu odvďačil prácou. V niektorých častiach Slovenska dievka nemohla od ohlášok až do svadby vstúpiť do domu svojho milého.
Kedysi neexistovali svadobné oznámenia, tie sa začali posielať až začiatkom 20. storočia. Pozývanie hostí na svadbu sa robilo prostredníctvom zváča, ktorý chodil po dedine pešo alebo na koni. Zváčom bol väčšinou prvý družba, starejší, niekedy hostí pozývali budúci manželia alebo ich rodičia. Obyčajne sa pozývalo v čase ohlášok, týždeň pred svadbou. Niektorých museli na svadbu pozývať dva alebo trikrát. Zváč bol rovnako ako starejší špeciálne vystrojený, mal paličku, niekde fokoš (obradný nástroj starejších), pierko, šatku, stuhy a so sebou nosieval koláč pre pozvaných hostí. Ak zváč dostal za pohárik páleného, znamenalo to, že pozvanie bolo úspešné.
V minulosti bolo zvykom, že ak pochádzala nevesta z chudobnej rodiny alebo sa stala sirotou, chodila najčastejšie s krstnou matkou pred svadbou po dedine pýtať dary. V tom čase si medzi sebou menili darčeky aj budúci mladomanželia, ženích dal neveste najčastejšie čižmy, ona jemu vyšívanú košieľku. Nevesta do nového domu prinášala dary, ktorými sa mala svokrovcom zapáčiť. Hovorilo sa, že rodičom nevesty sa nedávajú žiadne dary, lebo všetko čo dostali od ženícha je vlastne platenie za nevestu. Hostia dávali mladomanželom domáce suroviny, z ktorých sa prichystala celá svadobná hostina, koláče, ale i peniaze, ktoré sa zbierali v rôznych zbierkach počas svadby. Mladomanželom dala konkrétne materiálne dary iba krstná mama, ktorá neveste nachystala vankúše, odev a utkala plátno.
Rozlúčka so slobodou sa konala aj v dávnejších dobách, konkrétne v predvečer svadby. Kým mládenec išiel so svojimi kamarátmi oslavovať do krčmy a „prepíjali slobodu“, rozlúčka budúcej nevesty sa konala v jej rodičovskom dome a mala skôr obradný charakter. V mnohých slovenských dedinách so svojimi kamarátkami, družicami, vili pierka z rozmarínu, venčeky, svadobný stromček alebo zástavu a nevesta mala oplakávať svoje panenstvo. Svadobný stromček, ktorý dievčatá chystali, symbolizoval slobodný stav nevesty, preto sa musel zničiť, aby bolo jasné, že už vstúpila do manželského stavu.
Svadobný deň v minulosti
Typická svadba na Slovensku sa kedysi začínala prevažne v pondelok. Časté boli aj svadby v utorok, niekedy štvrtok alebo v nedeľu. Sobáš sa nikdy nekonal v stredu alebo piatok. Ešte pred odobierkou a samotným sobášom sa v dome nevesty uskutočnilo obradné obliekanie nevesty. Mladuchu obliekali do kroja, no nie vo všetkých kútoch Slovenska bola typická jeho biela farba. V niektorých krajoch nevesty odievali do smútočných farieb – čiernej a fialovej. Zaužívané vo väčšine dedín bolo, aby bol aspoň kus nevestinho odevu červenej farby. Červená ju mala ochrániť pred urieknutím a čarami. Nevesta na sebe nosila aj pás, ktorý symbolizoval manželskú vernosť a na nohách mala čižmy. Špecifický bol aj jej účes. Vlasy mala predelené cez prostriedok na tzv. „pútec“ a zapletené do vrkoča. Na hlave mala partu alebo veniec, v ktorom bol použitý rozmarín. Rozmarín sa do svadobných pierok a vencov používal a používa preto, že symbolizuje vernosť, lásku a šťastie, ktoré má priniesť mladomanželom. Závoj mal nevestu uchrániť pred zlými pohľadmi cudzích ľudí. Staršie vydaté ženy dávali nevestám niekoľko rád, ako doplniť svoj svadobný odev. Do čižmy si mali dať cesnak alebo peniaz, aby odohnali zlých duchov, a aby boli v budúcnosti bohaté. Pod partu si mali dať sušenú materinu dúšku, aby mal mladý pár zdravé deti. V mnohých obciach na Slovensku sa nevesta počas obliekania nemala pohnúť z miesta, na strednom Slovensku dokonca počas obliekania stála v drevenom šafli (nádobe), aby bola aj ona o chvíľku taká široká ako tá nádoba.
Ženích to v minulosti nemal vôbec ľahké, keď chcel svoju nastávajúcu vôbec vidieť. Pred odobierkou musel prekonať rôzne prekážky. V niektorých dedinách mu zahatili cestu, bránu alebo dvere do domu, musel odpovedať na rôzne hádanky, boli mu predvedené falošné nevesty alebo si musel v dome nevestu sám nájsť. Častokrát sa ku neveste dostal až keď zaplatil za pierko, veniec či za výchovu nevesty.
Odobierka (odpýtanie, preprašenie) sa robila u ženícha aj u nevesty a opakovala sa po sobáši. Počas odobierky museli mladí kľačať buď na šatke, matkinej zástere, múčnom vrecku, alebo na kožuchu. Text, ktorým mladomanželia pýtali rodičov o odpustenie a za všetko ďakovali, predriekaval buď starejší, alebo prvý družba. Ženích aj nevesta museli texty trikrát zopakovať, boli pokropení svätenou vodou a rodičom bozkávali ruky.
Po odobierke sa vytvoril svadobný sprievod, ktorý bol väčšinou veselý až bujarý. Na čele sprievodu bol starejší, nevesta nikdy nemohla ísť prvá. Sprievod bol hlučný a svadobčania plieskali bičom preto, aby odbúrali zlo. Prosperitu nového života mladomanželov chceli ľudia v sprievode zabezpečiť obsypávaním ženícha a nevesty plodinami, chlebom a kropením svätenou vodou. Niekedy bol svadobný sprievod rozdelený a na sobáš išla zvlášť rodina nevesty a zvlášť rodina ženícha, ktoré sa stretli až pred kostolom.
Svadobný sprievod bol po svadbe v mnohých prípadoch zastavený a nevesta so ženíchom ostro sledovaní. Ľudia z dediny sledovali či nevesta počas sprievodu plače alebo sa smeje. Ak plakala, bol to dobrý znak, že sa bude počas života so ženíchom iba smiať. V dedine Priechod na strednom Slovensku bol ženích s nevestou zastavený a musel „biť kohúta“. Tí, čo sprievod zastavili, mu zaviazali oči, dali mu do rúk cepy a musel nimi trafiť figurínu kohúta. Ak ju netrafil, musel zaplatiť.
Na sobáši bolo v minulosti zaujímavé to, že počas neho často zostávali svadobčania pred kostolom. Vo Východnej išli do kostola iba mladomanželia.
Svadobná hostina sa uskutočňovala v dome nevestiných alebo ženíchových rodičov podľa toho, kto z páru sa ku komu po sobáši presťahoval. Najčastejšie to však bolo v rodičovskom dome nevesty. Jedlá na stoly nosili družičky a družbovia. Hojnosť pokrmov symbolizovalo budúcu prosperitu páru. Mladomanželia jedli z jedného taniera, jednou lyžicou i príborom, čo bol znak toho, že patria ku sebe. Aj v oblasti svadobných jedál bola istá obradovosť, pretože na svadbe nemal chýbať pokrm zo sliepky a kohúta, ktoré mali zabezpečiť plodnosť páru. Častokrát pri hlavnom svadobnou stole s mladomanželmi nesedeli ich rodičia. Medzi najčastejšie pokrmy patrila slepačia polievka s rezancami, bravčové alebo baranie mäso a kapusta. Alkohol hosťom ponúkal len poverený svadobný funkcionár. Záverečným chodom hostiny bola už spomenutá kapusta, kaša a dôležitá súčasť svadby koláč – radostník, ktorý rozdával starejší. Na svadbe nesmela chýbať muzika. Každý, kto si rozkázal zahrať pesničku, musel za ňu muzikantom zaplatiť. Svadba v mnohých častiach Slovenska trvala aj dva či tri dni. V dedinke Matiášovce na Zamagurí sa počas svadby nekonala typická svadobná hostina. Pozvaným hosťom sa podávala len pálenka, ak bol niekto z hostí hladný, išiel sa domov najesť a vrátil sa naspäť. V mnohých slovenských dedinách trvala hostina do polnoci a potom sa hostia presunuli z domu nevesty do ženíchovho domu, kde v zábave a pojedaní pokračovali.
Keď sa nevesta a hostia presúvali do domu ženícha, vykonávali sa podobné obrady ako pri odobierke. V dome ženícha boli dôležité miesta, pri ktorých prijímali mladú gazdinú do domu. Išlo o pec, ohnisko, stôl, prah a kúty. Pred samotným vstupom do domu musel ženích preniesť nevestu cez prah. Svokra potom skúšala nevestinu šikovnosť pri zdvíhaní metly a ponúkala jej cukor a med, aby mala šťastný život. V niektorých častiach Slovenska dala svokra neveste pod pazuchu chlieb a tá s ním musela trikrát obísť stôl bez toho, aby ju ženích chytil. Ak ju dolapil, znamenalo to, že nevesta bude celý život „pod papučou“. Na starých slovenských svadbách sa viac ako kytica hádzal koláč. Družička, ktorá ho chytila, sa mala vydať ako ďalšia v poradí.
Skladanie vienka, ukladanie páru na lôžko a čepčenie
Skladanie vienka sa považovalo za vrchol svadby. Vienok a parta boli znaky nevestinho panenstva a dievčenskej slobody. Z hlavy sa vienok skladal buď vidličkou, nožom, kosou, alebo šabľou. Funkciu skladania vienka mal prvý družba alebo staršie ženy. Družba sa nevesty trikrát pýtal či chcú radšej svoj vienok sňať, alebo hlávku sťať, pričom na tretí raz si ho už nevesta s plačom nechala zložiť z hlavy. Po zložení jej mal prvý družba rozpliesť vrkoč, ktorý bol typický iba pre slobodné dievčatá. V niektorých prípadoch sa mladej neveste aj odstrihlo z vlasov. Zložený vienok sa zapichol do hrady v izbe. Pred zložením vienka chodili okolo nevesty družičky so zapálenými sviečkami a spievali. V minulosti, keď svadba trvala aj dva-tri dni, v prvú noc o polnoci neveste sňali vienok a čepčili ju až na druhý deň po prvej svadobnej noci.
Po zložení vienka nasledoval obrad ukladania mladého páru na lôžko. Tento akt sa nazýval aj „konzumácia manželstva“. V ešte dávnejšej ako dávnej minulosti mal právo na prvú noc s mladou ženou prvý družba. Neskôr to už bol ženích, ale ich prvá noc mala svedkov. Ženy, ktoré im stlali svadobné lôžko sa museli držať rôznych pravidiel. Nesmeli búchať po perinách, aby muž ženu v manželstve nebil, perinu pokvapkali medom, pod podušku dávali peniaze, lôžko posvätili svätenou vodou a posolili. V miestnosti pred uložením na lôžko mohli byť okrem mladomanželov len niektorí ľudia, ktorí dávali pozor aj na to, či nemá nevesta u seba ukrytú fľaštičku s holubäcou krvou, aby ňou zatajila svoju nepoctivosť. Pred prvou nocou vyzúvala nevesta ženíchovi topánky, na znak svojej podriadenosti, alebo si ich vyzúvali navzájom.
Čepčenie (zavíjanka, predaj nevesty) sa uskutočňoval v druhý deň svadby. Až v 20. storočí, keď sa skracovali svadby, sa konal hneď po skladaní venca. Čepčenie nevesty bolo v minulosti výlučne záležitosťou starších žien. Nevesta počas tohto obradu väčšinou sedela na drevenej nádobe s vodou, na ktorej bol položený piest, prípadne pri nej boli ešte mužské nohavice. Tieto symboly mali neveste zaistiť ľahší pôrod a mužského potomka. Kým neveste založili čepiec (kápku), pokropili jej hlavu svätenou vodou. Po zavíjanke nasledoval tanec. Ako prvý s nevestou tancoval starejší, potom prvý družba a až ako tretí v poradí jej manžel.
Obrady a zvyky po svadbe
V niektorých častiach Slovenska bola počas alebo po svadbe zaužívaná aj očista. Išlo o obradné očistenie mladého zosobášeného páru, ktorý sa tým po svadbe, plnej nezvyčajných obradov a úkonov, zaradil do normálneho spoločného života. Očista sa robila vodou, ohňom alebo dokonca bitím.
S výbavou, rúchom, sa chodilo buď pred svadbou, počas nej, alebo až po svadbe. Nevestina výbava, okrem perín, bola vždy starostlivo uschovaná v truhlici (láde). Súčasťou výbavy boli teda najmä periny, vankúše (hlavnice), bielizeň, šaty a riad, niekde sa do výbavy dávalo aj obilie. Väčšinou sa rúcho prevážalo na voze alebo ho niesli družičky, družbovia a svadobní hostia v rukách.
Po svadbe sa ešte konali takzvané otrusky, poprávky či opáčky. Tieto posvadobné zvyky sa uskutočňovali dva až tri dni, prípadne týždeň po svadbe. V tomto období sa chodilo ku mladomanželom s ovsom, ktorý viezli od nevesty. Išlo vlastne o prvú posvadobnú návštevu mladomanželov. V sprievode, ktorý ku mladomanželom putoval, sa často vyskytovali aj rôzne masky, najčastejšie muži prestrojení za ženy. Počas tohto obdobia sa dávali mladomanželom ďalšie dary.
Zdroj textu a fotografií: MAJLING, V.: Ta dala mamka, ta dala dcérku. Slovenská svadba vo zvykoch a obyčajoch. 1. vyd. Brno: Computer Press, a. s. 2009. ISBN 978-80-251-2205-1
Autor: Zuzana Tkáčiková
